Legendy 2015

Autor: Matúš Eduard Novák | 25.6.2015 o 12:54 | (upravené 5.7.2015 o 19:48) Karma článku: 1,23 | Prečítané:  157x

Prvý ročník Festivalu mojimi očami, ktorí ma v niečom prekvapil v pozitívach no aj v negatívach. Dva dni, vôbec nie v skratke...

Tak 19. – 20.6. 2015 som absolvoval prvý ročník festivalu Legendy 2015 v Nitrianskom Rudne. Dozvedel som sa o ňom úplne náhodou, keď som ako vždy surfoval po internete a zablúdil som na stránku známu predajom lístkov. Nevšimol by som si to ani keby mi do očí neudrel plagát hneď na úvodnom panely. Či dobre vidím som na to klikol a áno, hudobná skupina Europe zo Švédska bude vystupovať na festivale, pozrel som si ďalej program dvojdňového festivalu, bol som úplne očarený, pretože tam boli pre mňa celkom zvučné mená, ktoré som chcel aspoň raz v živote vidieť, prípadne ich aj sám počúvam. Lístky som musel hneď mať, ale bol som uprostred skúškového obdobia a modlil som sa aby som poslednú skúšku dokončil pred festivalom. Podarilo sa, zohnal som si lístky aj za prvopredajnú cenu. Áno, lístky. Presnejšie dva, išiel som tam so svojou najlepšou kamarátkou, pretože som vedel, že má rada tiež podobných interpretov. No čo, viac nebolo treba, našiel som nám najlepšie spojenie a čo najdlhšie aby sme šli vlakom (keď už ho máme ako študenti zadarmo), teda do Prievidze a odtiaľ do Nitrianskeho Rudna pekne autobusom.

Prvý deň:

Prišli sme do areálu, nájsť to nebolo problém, vedeli sme, že to má byť pri priehrade a pri nej sme aj vystúpili, išli sme s menším davom teenagerov, tak sme aj správne predpokladali, že idú tam kde my. Prihovorila sa nám jedna pani, ktorá tam mala chatku a ako sme sa dozvedeli, zostala len kvôli festivalu a spýtala sa kedy to asi začne. My sami sme nepoznali odpoveď, tak sme len šli a uvideli sme miesto na stanovanie. Ako sme zistili, bolo síce hneď pri samotnom areáli, ale bolo oddelené, takže sme sa trochu zľakli a báli sa o svoje veci, o ktoré sme ale našťastie neprišli počas celého festivalu. Nejako sa nám podarilo rozložiť stan, pretože som musel hľadať poznatky v hlave spred pár rokov, takže boli mierne pod prachom a to sa ukázalo aj na dlhšom časovom horizonte stavania stanu. Všetko pripravené, mohli sme ísť, mali sme lístky, len čo s nimi. SBS pri vchode nám poradili, že máme ísť do neďalekého stánku, kde nám dajú pásky na ruku. Bolo to trošku mimo od nás, ale bol to oficiálny vchod, najmä pre autá, ktoré tam vedľa na lúke aj parkovali. Už s páskami sme sa šli konečne pozrieť do areálu. Samotná SBS služba bola dosť rázna, očividne to mali nariadené, každého museli dostatočne kontrolovať. Prehľadali kabelku, mňa zase prezreli detektorom kovu a potom nás pustili. Areál, bežne využívaný na kempovanie, bol priestorovo dostatočný. Ani malý, ale zase sa nemohol podľa môjho názoru rovnať veľkým festivalom na letiskách. Stánky s občerstvením boli po stranách, v stredovej línii dva obrovské stánky RedBullu, v areáli sa dal nájsť ale aj stánok s kávou a iné rôzne občerstvenia. Zaujímavým oživením boli aj kolotoče, ktorých bolo asi 5, no úplne to tam stačilo. Jeden stánok predával oficiálne tričká, ktoré stáli 12 eur a dal sa k nim dostať aj formulár, ktorý som dostal aj ja a vyplnil som tri skupiny, od ktorých som chcel mať autogram. Na obed sme si skočili do reštaurácie, ktoré bola tesne za ohradeným areálom, takže bolo treba vždy vyjsť a zase keď som chcel vojsť dnu, tak cez kontrolu a podobne. Reštaurácia bola zároveň aj pizzeria, čo som hneď využil a objednal si pizzu. Bola skvelá, takže to chválim, vrátane skvelého (ženského) personálu. Reštauráciu sme potom ešte využili na druhý deň, rovnako na len na obed, pretože aj keď cenovo to nebola nejaká extra pálka, najlacnejšie to nebolo. K tým by som sa dostal aj ku stánkom s občerstvením, kde ste mohli nájsť jedine pečenú klobásu, hot – dog (asi najdrahší aký som kedy videl – 1,40 eura), mäso na grile, miestami nejaký ten rezeň dali aj do hamburgeru. Len v jednom stánku bol dokonca gyros (4 eurá), konkurenciu nemal a ani asi veľa zákazníkov, keďže som sa len posadil pod stan, ktorý bol pripravený pre návštevníkov, hneď som dostal otázku kde som ho kúpil. Jedna značka piva, Kofola (aspoň podľa názvu, ale chuťou si nie som istý ani na 50%) a tým chcem poukázať na neuveriteľnú jednotvárnosť stánkov, na ktorú by sa mohli organizátori pozrieť a do budúceho roka to zlepšiť. Viem, je to festival, ľudia sa tam prišli zabaviť a po väčšine poriadne opiť, ale nezaškodilo by viac jedál na výber, pretože tam bolo najmenej 20 stánkov a keď má každý to isté, tak to už bude nudiť. Samozrejme ešte nejaký ten guláš asi v dvoch stánkoch. Čo sa alkoholu týka, samozrejme nikto nesklamal. Piť sa dalo všade za relatívne dobré ceny, rovnaké ako nájdeme aj v iných baroch a čo sa dalo kúpiť? Borovička! To predsa chýbať nemohlo. Hruška, vodka dvoch druhov a víno. Takže výber stačil, nečakal som tam predsa Tullamore. Keďže pri vchode dve pekné dobrovoľníčky rozdávali poukážky do RedBull stánku na vodku s energeťákom za dve eurá, bol by to hriech nevyužiť. Postupom času som si všímal, že niektorí ľudia tú zľavu využívali celkom často, hlavne pred obedom, čo nebolo veľmi múdre, lebo urážanie rôznych interpretov len za to, že ich nepočúvam mi príde vrcholne trápne a naozaj som sa tak za tých ožranov aj cítil. Trvalo nám pomerne dlho kým sme našli miesto na nabíjanie mobilov, nikde žiadny organizátor alebo niekto kto by nám vedel pomôcť, len brigádnici čo odnášali smeti a SBS služba, ktorá nám poradiť tiež nevedela. Presuniem sa už k tomu hlavnému a to ku koncertom, kvôli tomu sme tam predsa boli a aj najviac tešili. Ja som jeden z tých ľudí čo musia byť vpredu a vidieť na skupinu, speváka či speváčku keď už si za to zaplatím. Aj sa tak stalo, bohužiaľ daň bola tvrdá a to bolesť nôh a chrbta a vyše 7 hodinové státie pred pódiom. Nie naprázdno samozrejme, striedali sa kapely, ktoré boli dobré a aj tak som ich chcel vidieť, ale len zato, že som nepoznal jednu medzitým som neodišiel, lebo opäť na ďalšej som chcel byť vpredu. V prvý deň, piatok, po tom ako sme prišli vystupovali menej známy aj známy interpreti. Začal Salco, ktorého sme počúvali len pri obede, ale spieval známe pesničky, ktoré už „zľudoveli“, prevažne slovenské, čo mne nevadilo vôbec, pretože ja sám preferujem slovenskú a českú hudbu. Pomaly sme sa presúvali ku pódiu kde nebolo veľa ľudí a na ktorom bol Tomáš Bezdeda, ktorý asi nie je extra obľúbený, ale spravil naozaj peknú atmosféru aj medzi tou malou partičkou ľudí, ktorá tam stála. Nasledovali The Paranoid, ktorí prilákali už viac divákov a čo som bol prekvapený, najmä mužského diváka, Nedvědovci, na moje počudovanie, boli veľmi úspešní. Ja sám som ich chcel počuť, no nečakal som, že na prevažne rokovom festivale prilákajú také obecenstvo a nie len staršej generácie, tak ma to aj mierne potešilo. Ľudí bolo stále viac a skupina Turbo, ktorú som spoznal len vďaka poslednej pesničke „Hráč“ mali tiež s čím pracovať a potom to prišlo, dvaja Headlineri večera. Ako prvá vystúpila známa česká speváčka Lucie Bílá. Bola skvelá, hlas mala naozaj perfektný a s poslednou skladbou „Vyznanie“ od Mariky Gombitovej si získala publikom asi najviac ako len mohla. No samozrejme zazneli aj iné hity, ktoré boli počas prestávok doprevádzané aj vtipnými komentármi, prípadne predstavením členov kapely a podobne. Po nej prišla na rad naozaj Legenda večera a to opäť z Česka, skupina Olympic. Myslím, že pri oboch interpretoch je o obecenstve zbytočné hovoriť, pretože musí byť jasné, že to už bola tlačenica a tisíce fanúšikov. Som nesmierne rád, že som ich videl, Olympic sa vrátil na pódium hneď dvakrát, pretože nemohli zostať v zákulisí po takom burácaní publika. Rozlúčili sa piesňou „Slzy tvý mámy“, ktorá k nim jednoducho patrí rovnako ako „Jasná správa“ čo nemohlo chýbať tiež. Bol som prekvapený akú majú výdrž, samozrejme pozitívne. Petr Janda sa na pódiu riadne vybláznil a na jeho vek predviedol veľmi zaujímavé minichoreografie. Olympic skončil a nasledovali speváci čo nepovažujem veľmi za legendy, preto som aj odišiel a šiel sa najesť, ale keď už som tam bol, tak prečo si ich aspoň nepozrieť, keď už som tam, no nebolo treba z prvého radu. Najskôr prišla Dara Rolins na ktorú sa čakalo hodinu kým pripravili všetko pre tú jej diskotéku, zato jej vystúpenie trvalo „až“ polhodinu. Jediné vykúpenie boli jej staršie pesničky, ktoré aj tak len spojila do jednej dlhšej, čo znamená z každej tak jednu až dve slohy, ale aspoň vtedy sme si mohli všetci s ňou zaspievať. No vtedy som aj zistil jednu strašnú vec. Že je to skvelá speváčka, myslím to s úplnou vážnosťou a triezvosťou. Všetky jej staršie sólovky sú super a dokázala ich zaspievať veľmi dobre ako profesionálka. No prečo potom robí hovadiny skladá rôzne tanečné pesničky, prípadne hocijaké iné okrem jediného žánru a to POPu, ktorý na ňu sedí a žiadny iný. Takže toto je pre ňu skôr pochvala, no zároveň aj názor, určite nie len môj, ktorým smerom by sa mala uberať ďalej. Nemusí so mnou súhlasiť každý, ale nech si ten názor a argument voči mne povie aspoň ten, kto ju počul naživo. Ďalej tam boli Igor Kmeťo ml. a Majk Spirit, ktorých som vážne po chvíľke počúvania a vizuálneho vnímania musel opustiť a radšej ísť spať. Pripraviť sa na najdôležitejší deň festivalu.

Druhý deň:

Ráno bolo fajn, zobudilo nás slnko čo hneď dodalo super náladu a vieru v dobré počasie. Pochodili sme si zase niečo a ani sme sa nenazdali a bol obed. Chuť na kuracie penne bola silná, tak som neodolal a v reštaurácií si objednal práve tie. Po dobrom obede už bolo počuť začiatok hudobného programu, ktorým začínal opäť Salco so starými slovenskými vypalovačkami. To už sme sa pomaly blížili k pódiu, opäť do prvého radu samozrejme a trošku si aj zaspievali, predsa len niektoré texty boli automaticky v hlave a nedalo sa byť ticho, na festivale asi ťažko. Samozrejme Salco neprilákal davy fanúšikov, preto ma prekvapilo keď už tak skoro mala prísť na scénu skupina Gladiátor a trochu som sa aj bál či nebude trochu trápne, že sa na nich bude pozerať len pár ľudí. Znova som sa prekvapil keď prišli moderátori vyhlásiť, že sú speváci pripravení a pozrel som sa dozadu. Nevidel som skoro na koniec toho davu ľudí. Naplnenie za tak krátky čas bolo super a rovnaká bola aj atmosféra. Miko Hladký to jednoducho s divákmi vedel pracovať a známe texty piesní spievali všetci. Prídavok bol samozrejmosť aj keď sa ponáhľali na ďalšie vystúpenie. Nasledoval Peter Cmorik, víťaz druhej slovenskej superstar, ktorého som akurát pred časom spomínal, len tak, sám pre seba, že by som ho chcel počuť spievať naživo a keď bude nejaká možnosť aj by som ju využil a teraz akoby ma niekto vypočul a mi to aj splnilo za čo som veľmi rád, pretože je to naozaj skvelý spevák s tým jeho „chraplákom“  je charakteristický a aj keď viac pesničiek som nepoznal, pretože nie sú tak propagované ako žiadne slovenské, ale o tom potom. Osviežením bola pesnička „Summer 69“, ktorú ako sám povedal zvykne spievať, pretože ju má veľmi rád, rozprúdil tým publikum, aj keď už nebolo také veľké ako pri skupine Gladiátor. Posledné piesne ako „Dážď“ a „Mám Pocit“ spievali všetci, pretože sú jeho najznámejšie. Práve na tie som aj čakal, čo musím priznať, pretože z mobilu to počuť samozrejme inak. No vôbec nesklamal a neľutujem, že som ho videl a prestál tam ďalšiu hodinu času. Potom to prišlo, aj to dobré a aj to zlé, no aby ste ma všetci pochopili, začnem podrobnejšie a dostanem sa konečne aj k moderátorom, ktorých som veľmi nespomínal, pretože neboli tak výrazní akoby niekto čakal. Veronika Paulovičová a nemenej známy „Pinďo“. Začnem práve s Pinďom, ktorý asi často veľké festivaly nemoderuje alebo mu ešte nikto nepovedal aký je trápny. Samozrejme sa dalo aj zasmiať, bolo by naozaj smutné keby nie, ale odpustiť si mohol niektoré urážky, ktoré možno myslel v rámci zábavy, ale boli neprimerané na jeho postavenie a na postavenie ľudí v obecenstve. Zachraňovala to jedine jeho kolegyňa, Veronika, ktorá pôsobila naozaj ako profesionálka a jej samostatné vstupy vyzerali omnoho lepšie. No asi ich nič nezachránilo v trápnej situácií keď museli oznamovať zmenu programu a to najhoršie, samotného Headlinera. Bolo tak 18:00 keď na pódium prišli pripravovať ozvučenie ďalšej kapely. Nikto nevedel prečo moderátori opakovali, že príde Europe, veď oni mali prísť až o desiatej večer. Keď už ale prišiel naozaj tím, ktorí pripravoval pódium práve pre Europe (ich navýšené pódium pre bicie a klávesy, ich mixážny pult a podobné veci, všetko samozrejme len ich) jeden z publika sa spýtal prečo Europe, čakalo tam plno ľudí na INEKAFE, potom mala nasledovať Tublatanka a nakoniec samotný Europe. Od Veroniky sme sa dozvedeli, že zmeny sa stávajú a bohužiaľ sa aj stali, pretože asi niekto meškal a mal prísť Europe už tak skoro. Bola to dosť nepríjemná správa a nie len pre mňa, ja som tam aspoň stál, ale ľudia čo chceli prísť len večer na Europe by mali poriadnu smolu keby prišli a dozvedeli sa, že ich obľúbená skupina už dávno vystúpila. Ako naschvál začalo aj pršať, a bola dosť veľká zima, čo ma prinútilo ísť si po bundu a spravil som dobre, pretože sa spustil dosť veľký lejak a naozaj som sa bál ako to dopadne. Medzitým prišla ďalšia zmena plánov a už tam začali behať aj ľudia, ktorí pripravovali ďalšiu aparatúru, tentoraz už pre INEKAFE. Nakoniec opäť prišli na pódium povedať, že program bude taký aký má aj byť, čo som sa potešil, no keď to všetko začali obhajovať tým že pripravujú práve v tej chvíli aparatúru pre tri hudobné skupiny naraz. Neviem či sme im v tej chvíli mali zatlieskať alebo ich vybozkávať, pretože za celý ten čas čo to pripravovali bola ako som už spomínal zima, dážď a celé to trvalo dve hodiny kým to konečne pripravili, ďalšiu štvrťhodinu kým nazvučili INEKAFE. Jediné pozitívum som videl v tom, že prestalo pršať hneď ako hlavný protagonisti INEKAFE prišli na pódium a všetko začalo. Priznám sa, nepoznám veľa ich pesničiek a z niektorých len refrén, ale aj tak som sa zabavili, pretože vedeli ako na ľudí a už dav fanúšikov len pribúdal a pribúdal, takže problém a pomoc so spevom rozhodne nebol. Keďže bolo zamračené a trošku boli skupiny vychýlené z časového kurzu, bola ideálna tma na koncert Tublatanky. Ja sám som už na ich koncerte bol v Leviciach kde bývam keď tam boli v rámci turné 30 ROCKOV. Vedel som čo čakať a že sa môžem tešiť. Tak sa aj stalo. Lepšieho „predskokana“ Europe nájsť ani nemohli. Veľa ľudí prišlo už len na samotnú Tublatanku a nechýbali ani hity od začiatku až do konca zo svojich všetkých albumov, no najmä z tých starších, ktoré poznal každý. Maťo Ďurinda má 53 rokov, ale vidieť to na ňom rozhodne nie je ani po fyzickej ani po speváckej stránke. Ako som bol v Leviciach možno mierne sklamaný z piesne „Dnes“, že najznámejší úsek „a vííííín“ nevytiahol ako „ zamladi“ tu to napravil. Na turné sa dalo chápať, že bol unavený už a v šnúre koncertov sa to niekedy jednoducho nepodarí, preto som nemal ani teraz veľké očakávania, ale keď som započul tie falzety ako  originálu, vyburcovalo ma to opäť k ešte väčšiemu fandeniu, skákaniu a spievaniu. Jednoducho skvelý koncert, ktorý kľudne mohol byť považovaný aj ako ten najhlavnejší. Ale nebol. Po prídavkoch a skvelej práce s publikom za ktorú treba pochváliť všetkých členov kapely, nie len Maťa Ďurindu prišiel na rad zlatý klinec, už noci. Síce si Europe pripravil hlavnú aparatúru už dávnejšie, ale stále bolo treba na čom pracovať. Popritom som zbehol na Facebook a na ich oficiálnu stránku kde som vedel, že zvyknú uverejňovať nejaké tie fotky zo štátov, prípadne z miest kde vystupujú a dočkal som sa. Konečne sa tam objavil aspoň plagát festivalu aj s časom vystúpenia. Na moje prekvapenie tam bol čas až 22:45, pritom skupina mala prísť na pódium už o desiatej. No vlastne keď som videl, že robia ešte skúšku aby bolo všetko dokonalé, pochopil som, že to bude správny čas. 22:50, to bol čas kedy prišla samotná skupina na pódium. 5 minútové meškanie na svetoznámu skupinu je celkom fajn, som si povedal, no potom som sa už nad ničím nezamýšľal a vychutnával si všetko, celý koncert skvelej kapely. Nedalo mi pri pocite, že ich vidím možno poslednýkrát nenatočiť si niektoré pesničky, vrátane známych ako „Carrie“. Pri tejto piesni už úvodné tóny melódie vyvolali v publiku jasné burácanie. Bola to asi šiesta pieseň a prvýkrát dal líder Joey Tempest priestor aj divákom, ktorí to samozrejme hneď využili a spievali. Medzi pesničkami sa aj snažil hovoriť s publikom, ale vzhľadom na angličtinu a publikum vyššieho veku to bolo niekedy zložité. Ale veľmi kvitujem, že tento sympatický švéd sa naučil viac ako len „Ahoj Slovensko“ a „Slovenskoooo“, ale aj iné frázy, ktoré samozrejme najviac zabrali u publika aj keď poväčšine zabudol už význam tých slov a potreboval aj ťaháčik. Napríklad „ďakujeme“, „veľmi dobre“, „Máte krásne ženy.“ A mnohé iné, čo bolo miestami aj vtipným oživením. Piesne boli najmä z ich najnovšieho albumu „War of king“, ktoré už nie sú podľa môjho názoru ono. Ale naživo zneli omnoho lepšie ako z nahrávky. Myslím si, že čakal, že to nie sú tak známe piesne a stále ich len, aj po takom dlhom čase, propagoval a nemá veľmi prečo nechať spievať publikum. Ani neviem ako rýchlo mi to ubehlo a bol tu koniec, ani by som si to nevšimol keby nezhasli svetlá a oni sa svetelnou rýchlosťou vydali preč z pódia. Samozrejme bolo aj predstavenie svojich kolegov v skupine, ale niektorí hudobníci to zvyknú robiť ešte ďaleko pred koncom o čom som sa aj v ten samotný deň presvedčil. No nič, nebola najznámejšia skladba, na ktorú čakal asi každý a preto bolo viac než jasné, že aspoň raz ešte prídu. Vtipné a zvláštne zároveň bolo sledovať ako publikum vyvoláva skupinu späť na pódium. Pretože slovám „ešte“ asi nerozumeli, prípadne veľa ich bolo aj ticho, lebo nevedeli ako ich zavolať späť, preto niektorí začali kričať „EUROPE“ nakoniec sa to zavŕšilo starým známym pískaním, kričaním a tlieskaním. Nechali si záležať aby to trvalo aspoň takú minútku a samotná skupina nakoniec prišla v tme na stage. Pri klávesách sa to začalo a všetci spustili neuveriteľný ošiaľ. Samotný Joey Tempest vyskočil a s jeho stojanom na mikrofón zase tancoval ako celý večer a ako to poznáme z jeho videoklipov. Samotný mikrofón bol pripevnený samozrejme v tom stojane a obratne s ním robil akrobatické kúsky. A potom to prišlo. Pesnička The Final Countdown so známym začiatkom, ktorý je vyspievaný jednou samohláskou a ťažko sa sem napíše. Len začal a už nechal spievať publikom, ktoré obratne pokračovalo a na jeho tvári bola zjavná spokojnosť. Celá pesnička prebiehala rovnako, prvý refrén zaspieval on, no už pri každom ďalšom nechal spievať nás. Počas celej pesničky, ktorá mala samozrejme dlhšiu minutáž ako videoklip, behal po pódiu, robil rôzne postoje svojmu organizačnému tímu, ktorí ho fotili mobilmi v pozadí s nami ako publikom. Na konci  sa opäť veľmi poďakoval, kričal „SLOVENSKOOO“, pochválil nás a opäť všetci odišli už definitívne, čo bolo viac než jasné. No aj tak sa im môžeme poďakovať za skvelý zážitok a dúfam, že to bol zážitok aj pre nich. Zabudol som ešte na jedno zaujímavé oživenie, ktorým bolo aj to, že tak v polovici vystúpenia Joey zoskočil dole pod pódium na reproduktory, z ničoho nič sa zastavil za jedným z SBSkárov, kľakol si, on speváka nevidel, pretože bol otočený tvárou k publiku a zrazu len si všimne mikrofón pri jeho tvári. Jeho reakcia bola divná a možno trochu speváka sklamala, no nenechal sa znechutiť a vyskočil na zábradlie kde sme boli. Podal si ruku s pár ľuďmi ja som to bohužiaľ tesne nestihol, ale aj tak to bol zážitok sám o sebe, zoskočil a zase spravil neplechu strážnikom, ktorí ho mali chrániť a skočil do tunelu pre zvukárov, ktorý bol obklopený okolo zábradlí fanúšikmi. Ešte jeho skupina naďalej hrala intro inak by to bolo trochu „suché“ pretože ho najmä ženy nechceli pustiť a trvalo kým vyšiel opäť na pódium.
A kto prišiel po tomto skvelom headlinerovi? Odpustite mi to pohŕdanie, ale  bol to Rytmus a ja ho naozaj, objektívne alebo aj neobjektívne, nenávidím. Nebol som očividne sám, hŕstka teenagerov ostala, ale ostatní vrátane mňa odišli. Neskôr som ho ešte počul, pretože som v areály ešte bol a naozaj to nebola žiadna výhra, pretože spraviť atmosféru len samotnými nadávkami je trápne, neprofesionálne a zúfalé. A opakovať niekoľkokrát už otrepané „Sú tu nejaký moji ľudia?“ je tiež smutné. Dobre, spýtal sa na začiatku, ale aby sa to spýtal asi ešte 6 krát počas jeho ani nie hodinového vystúpenia je prinajmenšom divné, ale asi za tým je len nedostatok vyjadrovacích schopností, ktoré by ale ako „celebrita“ asi mať mal. No nič, ja som opäť išiel spať, pretože po niekoľkohodinovom státia ma bolelo všetko čo len môže bolieť. Po Rytmusovi mala ísť na rad skupina Moja Reč, ktorú som už ale nezastihol a zaspal som. No vzhľadom k prvému ročníku a celkovej atmosfére a všetkému okolo to hodnotím veľmi dobre a som spokojný. Prišiel som tam najmä kvôli hudbe, ako inak, preto dúfam, že aj budúci rok sa im podarí spraviť podobne skvelý rebríček spevákov a skupín aký bol tento rok. Pódium síce nebolo nejako veľmi veľké, zato osvetlenie a ozvučenie to vynahradilo. Občas som mal pocit so zlou atmosférou čo sa týka, že keď speváci dali priestor k spevu divákom, tak to nebolo počuť tak ako by niekto čakal, ale samozrejme to na pódiu počuť inak keď do uší bijú silné basy a po dvoch dňoch je už v ušiach mierne zalahnuté. Nerátam ešte to, že z pódia vidieť aj ľudí, rovnako ako sa zabávajú a otvárajú ústa, takže je zjavné, že spievajú a to som ja z prvého radu nemal ako postrehnúť a stále otáčanie sa dozadu bolo dosť nepríjemné. No dúfam v to, že to bol naozaj len pocit a nikto neodišiel sklamaný a už vôbec nie samotná skupina Europe. Na ich stránke na Facebooku samozrejme vychválili slovenské publikum, ale je iné niečo napísať a niečo si myslieť a mňa, neviem prečo, vždy veľmi zaujíma čo si človek myslí či už o mne alebo o Slovensku keď sa jedná o zahraničné osobnosti, ktoré sú tu na návšteve.

Ak sa Vám článok páčil a dočítali ste ho až do konca, prosím zvýšte mi karmu, budem Vám vďačný :-) . Ďakujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?